.post-title { text-align:center; }

streda, 15. januára 2014

Môj rok 2013 I.časť

Rada by som tu na blogu zhrnula svoj rok 2013. Naozaj neviem, či to bude niekoho zaujímať, ale môj blog je niečo ako môj denník, takže sa mi to zrejme dobre bude raz čítať. 
Môj rok bol plný veľkých zmien v živote, ktoré ma budú sprevádzať v spomienkach celý život.



V Januári som začala pracovať v novej práci v Nových Zámkoch, ktorá bola však len dočasná zmena, ktorú som chcela, kým by som si nenašla prácu v Bratislave. Pracovala som v malom rodinnom hoteli, kde som sa cítila dobre a spoznala tam zopár fajn ľudí.

Vo februári som už bola v novej práci, v Bratislave. Vďačím za to najmä mojej priateľke Linde, ktorá mi spravila veľmi milú promotion a tak mi pomohla túto prácu dostať. Dokonca mi ponúkla ubytovanie, kým sa neuvoľnilo miesto na byte, kam som sa mala sťahovať. Síce som s Lindou a Monikou bývala len asi 3mesiace, na toto obdobie budem veľmi rada spomínať. Budem s úsmevom spomínať na to, ako sme vysedávali po večeroch v kuchyni, skupinovo si lakovali nechty, z času na čas skočili spolu do fitka a klebetili o čom sa len dalo. Nejaké tie vtipné story sa nazbierali, ktoré tu ale radšej nebudem spomínať :).
Zdroj
Nikdy nezabudnem na svoj príchod do Bratislavy... Rozhodnutie to bolo jednoduché, bolo na čase osamostatniť sa a zmenu prostredia som potrebovala ako soľ. Zbalila som si svoje caky-paky a šla. Moja historická cesta bola plná odhodlania, emócií a očakávaní. Na emóciách mi pridalo, keď som sa krkolomne snažila naložiť svoju obrovskú cestovnú tašku na vlak a keď mi to nešlo, revízor sa ma opýtal, kde mám fešáka. Určite pochopíte moju menej milú reakciu na túto otázku, v situácii kedy som bola zlomená tým, že som toho milovaného fešáka stratila a práve kvôli tomu začínam nový život. Keď som dorazila do Bratislavy, Linda ma prišla vyzdvihnúť s jej priateľom na stanicu a odviezli ma do Byskupíc. To bola teda cesta... Nočná Bratislava, v rádiu Clocks od Coldplay, moja sebaľútosť a odhodlanie zároveň, tréma z novej práce a nových ľudí, ktorých mám stretnúť.

Hneď na ďalší deň som netrafila späť na dom a museli ma prísť vyzdvihnúť. Moja nová práca sa mi veľmi páčila, ľudia boli fajn, priamy nadriadení a kolegovia boli super. Bola som naozaj spokojná...

Tri mesiace prešli ako nič a zanedlho som sa mohla znova baliť a sťahovať do bytu, kde som čakala na uvoľnenie. V byte som mala bývať so svojou priateľkou zo strednej školy, s ktorou sme si veľmi blízke, takže sme sa na to obe tešili. Bývali sme ešte s ďalšími dvomi babami, ktoré však boli neznesiteľné. Dve staré dievky otrávené životom, ľuďmi, ktoré sa nielenže nevedeli usmiať, ony sa ani nezdravili, plieskali čím sa dalo a robili cirkusy za všetko za čo sa dalo. Pomaličky tu ale bola jar a my sme chytili druhý dych. Ja som písala svoju diplomovku a chodila na skúšky, Andy si zas kúpila foťák a fotila. Celkom často sme spolu chodili k neďalekému jazeru na prechádzku, chodili sme po rôznych reštauráciách aj s jej priateľom, boli sme aj na Devíne a na víkendy ku mne chodila sestra, s ktorou sme teda tiež zažili nezabudnuteľné párty! Teraz, keď tak hľadám nejaké fotky do koláže, tak mi srdíčko búši, bolo to fakt skvelé obdobie, ešte teraz cítim chuť lángošov a radlera v ústach a to krásne jarné počasie na koži... 



Dnes to už ale stopnem, lebo ako sa na to tak pozerám, je to už aj tak celkom dlhý článok a je malá pravdepodobnosť, že ho dočítate všetky :). A možno sa v tých pocitoch niektoré nájdete, bohvie :).
Určite ešte budú pokračovania, aspoň ja by som to rada zo seba vychŕlila na "webpapier". :)


Momo

3 komentáre :

  1. príjemne som si počítala, kludne by som zvládla celý rok :) som zvedavá na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. mohla si kludnepísať aj dalej monika krásne sa to číta :o) mam velmi rada tvoj blog aj ked sa nie vzdy dam do komentovania... :o)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ďakujem Teri :) Zajtra, pozajtra napíšem ďalšiu časť :)

    OdpovedaťOdstrániť