Včera sme sedeli s kamoškou z výšky v obývačke, ja nervózna z toho, že musím ísť do práce, ktorá ma nebaví a ona znachutená z toho, že ju chcú preložiť na oddelenie, kam nechce ísť.
Odparkované obe pri notebookoch sme si pustili našu večnú inšpiráciu Beyoncé, ktorá je v ženskosti našim vzorom a na ktorú si obe spomenieme, keď sa dožuvané, strapaté a nevyspaté postavíme pred zrkadlo a máme za úlohu urobiť zo seba človeka, aby sa nás v meste nezľakli. Sediac a pozerajúc na tú krásnu a úspešnú ženu, len krútime hlavami a v tom mi vykĺzla úplne spontánna myšlienka z úst: "Takto sa to nerobí...". Kamoška mrkne na mňa a súhlasne prikývne. Hneď pochopila, čo tým myslím.
Tak ako to robíme my. Sedíme pred pc znudené a znechutené, a závidíme, niekomu, že si užíva život a všetko čo mu život vie dať. Aby som bola úprimná, sama viem, že to viem aj lepšie, že mám na lepšie. Že by som mohla byť úspešná, ale napriek tomu, sedím na tej nie málo rozmernej riti a nerobím pre seba NIČ. Zaslúžim si, aby som mala dobrú postavu, no kašlem na cvičenie, zaslúžim si, aby som mala dobrú prácu, ale nehľadám si ju. Zaslúžim si, aby som bola s priateľmi a rodinou, ale hnijem v hoteli, kde mimo toho, že tam nemám žiadnu budúcnosť a nič nové sa nenaučím, som aj každý víkend v práci. Necestujem, nespoznávam nových ľudí, naozaj nežijem adekvátne k počtu a dĺžke životov, ktoré mám. Včera som bola na nočnej, prišla domov, spala do štvrtej, vstala už po tme a zajtra zas na dennú dvanástku. Dnes celý deň premárnený. Mohla som fotiť, byť s priateľmi, robiť šialené veci, navštíviť a vidieť niečo nové. Naozaj ma to nebaví a preto je teraz čas na nové sny. Na novú prácu a nový prístup k životu. Lebo Beyoncé, Vivienne Westwood, Rosa Parks, Mary Cassat, Kristina Bazan, Erica Leonard James a ďalšie ženy sa nedostali tam, kde boli a sú, tým, že plakali nad nezmyselnosťou svojich životov vo vzorovanom kresle, so strapatou hlavou a nechuťou do života!
 |
| Zdroj |
MOMO
Hovoríš mi z duše! Presne takto vnímam svoj život.. Mám na viac, chcem niečo viac - viac než počítač, viac než večné učenie sa do školy.. Teším sa až vypadnem z internátu a zažijem niečo veľkolepé. Rada by som spoznala nových ľudí, pred rokmi som bola ja ten človek, ktorý idúc po meste zdravil každej druhej osobe a nikto nechápal, odkiaľ všetkých tých ľudí poznám. Na vysokej škole sa to ale akosi zmenilo, prišla som sama do cudzieho mesta a zatiaľ čo všetci ostatní žúrovali na diskotéke, ja som spala.. Možno preto, že mi bolo blbé chodiť na diskotéku keď som mala priateľa, možno preto, že nie som ten typ, ktorý sa musí každý piatok opiť, možno v tom bolo čosi iné.. Vďaka ti za tento článok, je fajn vedieť, že v tom nie som sama a ešte lepšie je ako tvoj článok vie povzbudiť a nakopnúť k tomu, aby nastala zmena!!! :-)
OdpovedaťOdstrániťS pozdravom Zuzka | www.sueandcolours.blogspot.com
najvyšší čas zmeniť to! Ja som pred takmer 2 rokmi dala vypoved v práci, kde som toho už naozaj mala dosť. Nevedela som čo bude dalej, či sa mi niečo podari nájsť, alebo nie, vedela som len to, že tam byť nechcem. A poviem ti, bolo to to najlepšie čo som mohla v živote urobiť. ako zázrakom mi pár dní pred skončením výpovednej lehoty zavolali, aby som prišla na pohovor. Prišla som, a o týžden na to mi volali, že som prijatá. Najlepšie na všetkom bolo, že ma na tento pohovor pozvali na základe životopisu, ktorý som im posielala pred pol rokom. Proste, akoby tá práca na mna čakala :D
OdpovedaťOdstrániťDržím palce, nech sa čoskoro zmobilizuješ a začneš žiť tak, ako chceš. Ono najťažšie je spraviť ten prvý krok a potom vytrvať, ale určite to zvládneš! ;-)
OdpovedaťOdstrániť